Údolí

Lucy bola vďačná za to, že k jej 'príbehu' Sophia nemala žiadne otázky. Asi by na ne nebola schopná odpovedať... alebo len veľmi ťažko a nerada. Potom pre zmenu počúvala ona, no Sophia zrejme tiež nepatrila medzi ľudí, čo radi dlho o sebe rozprávajú, alebo jej to v tom momente aspoň tak prišlo. Veľa sa toho nedozvedela, no neprekážalo jej to. Možno to tak bolo a možno to bolo o niečo inak, no nech to bolo akokoľvek, nechcela sa zbytočne pýtať na detaily, keďže sama to nemala v láske. Preto ju len napodobnila prikývnutím a snažila sa nájsť nejakú ďalšiu tému. ,,Ak by si mohla v momente zmeniť na svojom živote jednu vec, ktorá by to bola?" opýtala sa po chvíli otázku, ktorá ju práve napadla. Sama vlastne nevedela svoju odpoveď, no o to lepšie... mohla sa zamyslieť.

Potom na malou chvíli nastalo ticho. Ticho měla Sophia ráda, ale občas bylo mučivé a nepříjemné. Teď? Prostě normální ticho, které dokázala chvíli přetrpět. To však po chvíli Lucille prolomila a zeptala se jí na otázku, na niž by obvykle lidi hledali dlouho odpověď. Ona? Ani nápad, odpověď na tuhle otázku pro ni bylo to nejsnažší, co by za ten den mohla. "To je jednoduché," jemně se usmála a pokrčila rameny, jako kdyby se chystala říct něco naprosto normálního. "Nebyla bych měnič, všechno by bylo snazší," odpověděla a s povzdechem se podívala na Lucy, "co ty?"

Zatiaľ čo Sophii sa zdala odpoveď jednoduchá, pre Lucy to bolo presne naopak, aj napriek tomu, že to čo povedala jej spoločníčka, dávalo zmysel. Všetko by jednoznačne bolo ľahšie, no jej sa páčili chvíle, keď sa jej premena konečne podarila a mohla si užívať schopnosti, ktoré premenou nadobudla. Páčilo sa jej, keď mohla byť tak vysoko, kam by sa v podobe človeka asi len ťažko dostala. Milovala to ticho a kľud... jendoducho z nej vtedy opadli všetky pochybnosti a starosti... milovala ten pocit a aj samotná radosť z podarenej premeny bola docela veľká, takže ona by toto asi nechcela zmeniť. Aj keď, keby to zmenila, nikdy by nevedela, že takýto pocit môže zažiť a možno by jej tak bolo lepšie... Slovíčko 'možno' bolo stále jej väčším a väčšín nepriateľom. ,,Ja... ja vlastne netuším... nerozmýšľala som moc nad tým" povedala tak akosi bez emócii. Podľa jej názoru by odpoveď na takúto otázku mala vedieť... no jedno vedela určite. Ak o tom doteraz moc nepremýšľala, teraz určite bude.

Chvíli čekala, než jí Lucille odpoví, no a jak se potom dozvěděla, vlastně sama nevěděla. To se dá čekat, někdo, komu jeho schopnost měnit se nezničila úplně život, to může být docela ukradený. Nevadí. Vlastně Sophia byla celkem ráda, že se strasti života měniče Lucille netýkala. Nebo někoho. Chudáci ti lidi, kteří musí žít s tím, že jsou stvůry. Nepřišla si nebezpečná tím co byla, spíš tak obecně. Myš nikomu neublíží, jistě, ale její existence, to už je jiná. Nebylo to ale, že by se litovala, spíš se neměla ráda, určitě to nijak nepodpořilo její už tak nízké sebevědomí. A to vše prostě jednoduše utvořilo její osobnost, bylo to tak, a prostě docela jednoduché. "Jo, to chápu," pokrčila rameny.

Sophia už moc nepokračovala v rozhovore na túto tému. Ťažko povedať, či sa tam dalo ešte o niečom rozprávať alebo nie, no zrejme aj keby bolo, nebolo by to veľa platné. Preto sa Lucy rozhodla prísť s ďalšou otázkou, ktorá jej prišla tiež vcelku zaujímavá. ,,Ktorá je podľa teba najdôležitejšia ľudská vlastnosť?" opýtala sa a sama sa nad tým zamyslela, aj keď by svoju odpoveď zrejme vedela aj bez toho. Teda, bolo to vcelku diskutabilné a každý si zrejme vážil na druhých niečo iné, ale jej odpoveďou by bola vlastnosť, ktorú by mal mať podľa nej každý jeden.

Lucille zřejmě studovala nějaký obor, kde se zabývali podivnými otázkami, protože těmi opravdu dnes sršela, vážně je kolem sebe rozhazovala jako večerníček noviny. S povzdechem a zakroutěním hlavy pokrčila rameny. "To je nejednoznačné," jelikož vlastnotí, které byly důležité, byla spousta. Mohla bby začít třeba s upřímností, ale bez toho, aby měl člověk filtr, byla pouze něčím, co by ostatní mohlo více než jen štvát. Nebo laskavostí, ale to by nebylo nic bez úcty k ostatním a sobě samému, obětavost by zase byla bez rozumu nebezpečná a ke všemu se něco pojilo. Právě proto jí přišla odpověď na tuto otázku nejednoznačná. Možná to byla právě lidskost, která utvářela lidskou povahu, prostě a jednoduše, lidskost. "Co myslíš ty?"

S tým čo povedala, mohla jedine súhlasiť. Samozrejme, že to bolo dosť nejednoznačné a celkom diskutabilné, ale o to aj Lucy šlo. Snažila sa o to, aby nad hociktorou z týchto otázok mohla Sophia dumať, lenže to jej moc nevychádzalo. ,,Podľa mňa by to mohla byť empatia" vyslovila svoj výber. Empatia sa totiž to spájala s viacerými ďalšími dôležitými vlastnosťami, aj keď je pravda, že nie vždy. Za veľmi dôležité považovala aj vlastnosti, ako priateľskosť, srdečnosť, úprimnosť, loajalita a podobne, no ako základ k týmto všetkým, tiež veľmi dôležitým vlastnostiam, jej prišla empatia.

Empatie. Nad tím se jen na moment zamyslela a poté prostě pokrčila rameny. "A přesto empatie spousta lidem chybí," pronesla skoro znechuceným hlasem a založila ruce vzdorovitě na prsou, jak už to u ní bývalo zvykem. Moc se neusmívala, stále se mračila a byla příjemná, asi jako pes se vzteklinou. Nebo myš. Potom ale pokrčila rameny a ruce zase svěsila podél těla. "Jo, je důležitá," uznala potom s přikývnutí a čekala, s čím přijde tentokrát.